Mgr. Jaroslav Švacho: Včela je najužitočnejší a najpracovitejší tvor na Zemi
Narodil sa 30. marca 1929 v Moravskom Lieskovom v rodine kováča a výpomocného učiteľa, po maturite na gymnáziu v Novom Meste nad Váhom pobudol dva roky v Brne ako študent veterinárnej medicíny.
(pozn. k fotografii: Ivan Drobný, Jaroslav Švacho a Dušan Valák - včelári a organizátori včelárskej výstavy v Moravskom Lieskovom)
Počas základnej vojenskej služby sa prihlásil na diaľkové štúdium na Karlovu univerzitu v Prahe, odbor prírodopis-zemepis. Vysokoškolský diplom získal na Vyššej pedagogickej škole v Bratislave, istý čas učil na gymnáziu v Novom Meste nad Váhom. Od roku 1957 až do svojho odchodu na dôchodok pôsobil ako pedagóg na Základnej škole v Moravskom Lieskovom. Je aktívnym členom výboru obvodnej skupiny Slovenského zväzu včelárov v našej obci, a práve o včelách a včelárstve sme sa s ním porozprávali.
Ľ.M.: Hovorí sa, že ste jeden z najskúsenejších tunajších včelárov; kedy ste sa tomuto koníčku začali venovať?
J.Š.: Včeláriť som začal ako tridsaťročný, keď som skončil vysokú školu a začal som pracovať v Moravskom Lieskovom ako učiteľ. Ako učiteľa prírodopisu ma tieto veci bavili. Jednako mal som sklon k chovu, lebo aj na škole sme mali chov králikov. Potom som aj ja choval králiky a neskôr som začal aj včeláriť. Do toho ma zasvätil Štefan Drobný. Dovtedy som len tak „amatérčil“.
Ľ.M.: Nie je to neskoro, v takom veku začínať? Mali ste s včelami nejaké skúsenosti?
J.Š.: Môj otec choval včely, tak som mu do toho troška nazeral, ale on včeláril „starým spôsobom“ - po vzore svojho otca. Potom som sa do toho pustil aj ja, aj som študoval potrebnú literatúru, časopisy... Otec dostal k včeláreniu náhodou. Okúval Martinovi Černému voz a ten mu miesto peňazí dal dve rodiny aj s úľmi. A tak otec začal amatérsky včeláriť. Ja, keď som začal učiť, som mu pri tom pomáhal a neskôr som si i ja nadobudol včely. Teraz chovám 5 rodín včiel.
Ľ.M.: Ako učiteľ, viedli ste k tomuto koníčku aj svojich žiakov?
J.Š.: Áno. Začal som chodiť na exkurzie k Martinovi Černému a neskôr som do toho priberal aj žiakov. Chcel som založiť včelársky krúžok. Pán Černý bol známy včelár (choval 15-20 rodín), ktorý mal svoje úle na lúke pod Ostrým vrchom - tam sme chodili na exkurzie. Okrem včelárenia som viedol na škole aj iné záujmové krúžky - zoologický, botanický, geologický. Žiaci dosahovali pekné výsledky, dokonca sme sa dostali až do Prahy na celoštátnu výstavu Zenit. Mali sme tam jednu veľmi peknú pomôcku z mineralógie a geológie - geologickú mapu Trenčianskeho okresu. Získala II. cenu..
Ľ.M.: Čo musí človek mať, aby sa stal včelárom?
J.Š.: Na to musí byť človek skutočne, ako sa hovorí, telom-dušou oddaný a nesmie sa báť – to je zásadné. K včelám sa nehodno približovať, keď je človek ustráchaný. Každý na to nie je. Ja som chcel syna do toho zasvätiť, dal som mu držať rámik so včelami, a keď včely z rámika začali synovi preliezať na ruky, chytro rámik odhodil - od strachu. No tak, hovorím - z teba včelár nebude...
Ľ.M.: Ako by ste charakterizovali včelu?
J.Š.: Včela je najužitočnejší a najpracovitejší tvor na Zemi.
Ľ.M.: To sú také superlatívy; vedeli by ste povedať niečo konkrétnej-šie?
J.Š.: Najužitočnejší pre to, čo prinášajú do úľa. Propolis, to je liek na rany, med zasa sedatívum - ja, keď nemôžem spať, dám si kávovú lyžičku medu do dvojdecového pohára s mliekom, trošku prihrejem a o desať minút spím. Na rozdiel od liekov, toto je prospešné sedatívum. Med pomáha aj proti kašľu a prechladnutiu. Včelí jed je zasa účinný proti reume - ani jeden včelár netrpí reumatickými bolesťami. Užitočným včelím produktom je aj vosk. Ďalšia vec, na ktorú by sme nemali zabúdať je, že bez opeľovania kvetov a kultúrnych rastlín by nebola úroda. Poľnohospodári by nezískali také vysoké výnosy zo slnečnice ani z repky.
Ľ.M.: To áno. A prečo tvor najpracovitejší?
J.Š.: Včela má veľmi krátky život, hlavne vtedy, keď je znáška, jej život trvá najviac 4-6 týždňov. Počas svojho života sa „upracuje“ - za jeden deň navštívi kvety vzdialené cca 5 km 10, 15 až 20 krát a keď je vzdialenosť menšia, včela navštívi kvet aj 100x! Preto vlastne najužitočnejší a najpracovitejší. Z tých by sme si my ľudia mali brať príklad.
Ľ. M.: Keby som chcel byť včelárom ja, čo by som k tomu potreboval?
J. Š.: V prvom rade by si potreboval úľ, taký úľ stojí 1000-1500 Sk, potom sú rámiky, tie si môžeš doma aj sám zhotoviť z borovicového dreva, potom by si si kúpil dymák, kuklu na hlavu proti včelám, rukavice, stoja okolo 200 Sk. Medzistienky by si si musel zadovážiť - sú rôzne výrobne, tieto medzistienky sa vyrábajú aj v Sobotišti, teraz sa tam chystáme s Dušanom Valákom. Napájadlo sa dá aj kúpiť, nie je drahé, ďalej drôtik na rámiky, spájkovačku, cukor na zimu si musíš zohnať, lebo keď vytočíš med, včely potrebujú v zime z niečoho žiť. Jedna rodina potrebuje na zimu 9 - 10 kg cukru. Potrebuješ teda ešte kŕmidlo, a potom samozrejme medomet. Ak nemáš, môžeš sa s spojiť s iným včelárom alebo si ho požičať. Drobní včelári si väčšinou kupujú medomet spoločný.
Ľ.M.: Keby som bol včelár, mal by som vstúpiť do Slovenského zväzu včelárov?
J.Š.: Určite áno. Táto organizácia môže zabezpečiť pomocnú literatúru na chov a liečenie včiel. Spoločne sa objednávajú sa liečivá, literatúra - spomeniem tzv. včelársky zápisník, ale aj iné. Slovenský zväz včelárov tiež usporiadava spoločné akcie, zájazdy k iným chovateľom, výstavy. Mali sme zájazd do Kráľovej pri Senci, tam sú jedinečné ukážky úľov aj z tých najstarších, aj terajších, ako sa včelárilo kedysi, ako sa včelárilo dnes...
Ľ.M.: Čo človeku včelárenie môže dať?
J.Š.: Okrem liečivých včelích produktov, ktoré sme spomínali, predovšetkým veľa, veľa práce. Zaujímavej práce. Beriem to ako koníček. Každý človek by mal mať nejaký koníček, aby ho to v živote bavilo, aby ten život nebol nudný.
Ľ.M.: Áno, mať koníčka je pekné. Ale človek sa musí aj niečím živiť...
J.Š.: Áno, aj to sa dá, keď sa chovu včiel venuje celá rodina. Boli sme navštíviť napríklad pána Sedláčka v Bučoviciach (ČR), ktorý chová asi 300-400 rodín včiel, jeho matka robí v zime medzistienky, manželka pomáha v predajni, syn zasa pri chove matiek - a tento rodinný podnik ich uživí.
Ľ. M.: Na záver nášho rozhovoru sa spýtam: Čo by ste vy osobne čitateľom Hlásnika odkázali?
J. Š.: Buďte užitoční a pracujte ako včely.
Počas základnej vojenskej služby sa prihlásil na diaľkové štúdium na Karlovu univerzitu v Prahe, odbor prírodopis-zemepis. Vysokoškolský diplom získal na Vyššej pedagogickej škole v Bratislave, istý čas učil na gymnáziu v Novom Meste nad Váhom. Od roku 1957 až do svojho odchodu na dôchodok pôsobil ako pedagóg na Základnej škole v Moravskom Lieskovom. Je aktívnym členom výboru obvodnej skupiny Slovenského zväzu včelárov v našej obci, a práve o včelách a včelárstve sme sa s ním porozprávali.
Ľ.M.: Hovorí sa, že ste jeden z najskúsenejších tunajších včelárov; kedy ste sa tomuto koníčku začali venovať?
J.Š.: Včeláriť som začal ako tridsaťročný, keď som skončil vysokú školu a začal som pracovať v Moravskom Lieskovom ako učiteľ. Ako učiteľa prírodopisu ma tieto veci bavili. Jednako mal som sklon k chovu, lebo aj na škole sme mali chov králikov. Potom som aj ja choval králiky a neskôr som začal aj včeláriť. Do toho ma zasvätil Štefan Drobný. Dovtedy som len tak „amatérčil“.
Ľ.M.: Nie je to neskoro, v takom veku začínať? Mali ste s včelami nejaké skúsenosti?
J.Š.: Môj otec choval včely, tak som mu do toho troška nazeral, ale on včeláril „starým spôsobom“ - po vzore svojho otca. Potom som sa do toho pustil aj ja, aj som študoval potrebnú literatúru, časopisy... Otec dostal k včeláreniu náhodou. Okúval Martinovi Černému voz a ten mu miesto peňazí dal dve rodiny aj s úľmi. A tak otec začal amatérsky včeláriť. Ja, keď som začal učiť, som mu pri tom pomáhal a neskôr som si i ja nadobudol včely. Teraz chovám 5 rodín včiel.
Ľ.M.: Ako učiteľ, viedli ste k tomuto koníčku aj svojich žiakov?
J.Š.: Áno. Začal som chodiť na exkurzie k Martinovi Černému a neskôr som do toho priberal aj žiakov. Chcel som založiť včelársky krúžok. Pán Černý bol známy včelár (choval 15-20 rodín), ktorý mal svoje úle na lúke pod Ostrým vrchom - tam sme chodili na exkurzie. Okrem včelárenia som viedol na škole aj iné záujmové krúžky - zoologický, botanický, geologický. Žiaci dosahovali pekné výsledky, dokonca sme sa dostali až do Prahy na celoštátnu výstavu Zenit. Mali sme tam jednu veľmi peknú pomôcku z mineralógie a geológie - geologickú mapu Trenčianskeho okresu. Získala II. cenu..
Ľ.M.: Čo musí človek mať, aby sa stal včelárom?
J.Š.: Na to musí byť človek skutočne, ako sa hovorí, telom-dušou oddaný a nesmie sa báť – to je zásadné. K včelám sa nehodno približovať, keď je človek ustráchaný. Každý na to nie je. Ja som chcel syna do toho zasvätiť, dal som mu držať rámik so včelami, a keď včely z rámika začali synovi preliezať na ruky, chytro rámik odhodil - od strachu. No tak, hovorím - z teba včelár nebude...
Ľ.M.: Ako by ste charakterizovali včelu?
J.Š.: Včela je najužitočnejší a najpracovitejší tvor na Zemi.
Ľ.M.: To sú také superlatívy; vedeli by ste povedať niečo konkrétnej-šie?
J.Š.: Najužitočnejší pre to, čo prinášajú do úľa. Propolis, to je liek na rany, med zasa sedatívum - ja, keď nemôžem spať, dám si kávovú lyžičku medu do dvojdecového pohára s mliekom, trošku prihrejem a o desať minút spím. Na rozdiel od liekov, toto je prospešné sedatívum. Med pomáha aj proti kašľu a prechladnutiu. Včelí jed je zasa účinný proti reume - ani jeden včelár netrpí reumatickými bolesťami. Užitočným včelím produktom je aj vosk. Ďalšia vec, na ktorú by sme nemali zabúdať je, že bez opeľovania kvetov a kultúrnych rastlín by nebola úroda. Poľnohospodári by nezískali také vysoké výnosy zo slnečnice ani z repky.
Ľ.M.: To áno. A prečo tvor najpracovitejší?
J.Š.: Včela má veľmi krátky život, hlavne vtedy, keď je znáška, jej život trvá najviac 4-6 týždňov. Počas svojho života sa „upracuje“ - za jeden deň navštívi kvety vzdialené cca 5 km 10, 15 až 20 krát a keď je vzdialenosť menšia, včela navštívi kvet aj 100x! Preto vlastne najužitočnejší a najpracovitejší. Z tých by sme si my ľudia mali brať príklad.
Ľ. M.: Keby som chcel byť včelárom ja, čo by som k tomu potreboval?
J. Š.: V prvom rade by si potreboval úľ, taký úľ stojí 1000-1500 Sk, potom sú rámiky, tie si môžeš doma aj sám zhotoviť z borovicového dreva, potom by si si kúpil dymák, kuklu na hlavu proti včelám, rukavice, stoja okolo 200 Sk. Medzistienky by si si musel zadovážiť - sú rôzne výrobne, tieto medzistienky sa vyrábajú aj v Sobotišti, teraz sa tam chystáme s Dušanom Valákom. Napájadlo sa dá aj kúpiť, nie je drahé, ďalej drôtik na rámiky, spájkovačku, cukor na zimu si musíš zohnať, lebo keď vytočíš med, včely potrebujú v zime z niečoho žiť. Jedna rodina potrebuje na zimu 9 - 10 kg cukru. Potrebuješ teda ešte kŕmidlo, a potom samozrejme medomet. Ak nemáš, môžeš sa s spojiť s iným včelárom alebo si ho požičať. Drobní včelári si väčšinou kupujú medomet spoločný.
Ľ.M.: Keby som bol včelár, mal by som vstúpiť do Slovenského zväzu včelárov?
J.Š.: Určite áno. Táto organizácia môže zabezpečiť pomocnú literatúru na chov a liečenie včiel. Spoločne sa objednávajú sa liečivá, literatúra - spomeniem tzv. včelársky zápisník, ale aj iné. Slovenský zväz včelárov tiež usporiadava spoločné akcie, zájazdy k iným chovateľom, výstavy. Mali sme zájazd do Kráľovej pri Senci, tam sú jedinečné ukážky úľov aj z tých najstarších, aj terajších, ako sa včelárilo kedysi, ako sa včelárilo dnes...
Ľ.M.: Čo človeku včelárenie môže dať?
J.Š.: Okrem liečivých včelích produktov, ktoré sme spomínali, predovšetkým veľa, veľa práce. Zaujímavej práce. Beriem to ako koníček. Každý človek by mal mať nejaký koníček, aby ho to v živote bavilo, aby ten život nebol nudný.
Ľ.M.: Áno, mať koníčka je pekné. Ale človek sa musí aj niečím živiť...
J.Š.: Áno, aj to sa dá, keď sa chovu včiel venuje celá rodina. Boli sme navštíviť napríklad pána Sedláčka v Bučoviciach (ČR), ktorý chová asi 300-400 rodín včiel, jeho matka robí v zime medzistienky, manželka pomáha v predajni, syn zasa pri chove matiek - a tento rodinný podnik ich uživí.
Ľ. M.: Na záver nášho rozhovoru sa spýtam: Čo by ste vy osobne čitateľom Hlásnika odkázali?
J. Š.: Buďte užitoční a pracujte ako včely.
21.05.2009