Naplno
Zrazu len cítim paniku vo svojom vnútri a neskutočný strach. Niekedy ma to úplne pohltí a začnem sa triasť. V hlave zúfalý pocit, keď si uvedomím, že tu nebudem večne. Čo všetko ešte chcem stihnúť...podarí sa mi to? Sedím na balkóne a pomaly šlukujem. Trochu som sa upokojila. Snažím sa zahnať svoje čierne myšlienky. Vyšlo to. Hasím nosičku rakoviny a opúšťa ma pocit bezmocnosti. Áno...to je to správne slovo, ktoré vystihuje môj duševný stav.
B e z m o c n os ť. Je až šokujúco nenápadne vtieravá. Kde sa len berie toľký strach o vlastnú existenciu? Každý si to raz uvedomí. Niektorí menej, podaktorí viac. To druhé, tam patrím ja. Momentálne sa snažím študovať, nájsť si prácu, ale počas „úžasnej“ finančnej krízy je to „sakra“ ťažké. Pomaly zisťujem, že práca sa dá získať najlepšie po známosti. Lenže až také šťastie zatiaľ nemám. Pokúšam sa fungovať podľa určitých pravidiel, ktoré stanovil dnešný svet. Avšak žijem skutočne tak ako chcem? Podľa vlastného vnútorného presvedčenia?
Možno podaktorí vedia na tieto otázky odpovedať bez ťažkostí. Veľakrát sa mi stane, že sa dostanem na nejakú cestičku vo svojom živote a zrazu neviem, či je to tak správne, či je to naozaj to, čo som chcela. Neviem, či to mám dotiahnuť dokonca, alebo treba zdupkať na úplne iný chodníček. Pôsobením spoločnosti a udalostí, ktoré ma koľkokrát veľmi prekvapia, zistím, že s tým presvedčením, aké som mala doteraz, už nemôžem ďalej napredovať a musím svoj postoj zmeniť. Je to v podstate úplne prirodzené, veď názory človeka sa menia celý život a s nimi sa mení aj svet.
Teraz úplne zisťujem jednu vec, ktorú mi raz niekto povedal. „Michaela, ty by si toho zvládla oveľa viac, len sa veľmi málo snažíš. Len tak plávaš životom a čakáš, čo ti spadne do lona.“ Mal pravdu. Nosím si na svojom chrbte jeden batoh s vlastnosťami, ktoré ma môžu posunúť ďalej a zvysoka na ne kašlem. Som pohodlná. Keď vidím, že na veľa vecí nemusím vynaložiť veľkú námahu, tak nimi len preplávam. Preto tie stavy nekonečnej bezmocnosti. Cítim, že skutočne nežijem naplno. Nevyužívam nič zo svojich schopností, ktoré mi boli dané. Možno tieto riadky zaváňajú narcismi, ale to skutočne tak nie je. Veľakrát vidím aj na druhých ľuďoch, že nevyužívajú dostatočne svoje schopnosti a vlastnosti naplno. Je to škoda...veď žijeme len raz. Nikdy nebudeme mať príležitosť vrátiť veci späť. V našej moci je len to, že niečo môžeme zmeniť, ak dostaneme druhú šancu, alebo vytvárať nové, lepšie veci, ktoré nás postrčia v živote ďalej. Až na jeho samý koniec. Chcem zomierať s pocitom, že som to celé neodflákla.
Možno podaktorí vedia na tieto otázky odpovedať bez ťažkostí. Veľakrát sa mi stane, že sa dostanem na nejakú cestičku vo svojom živote a zrazu neviem, či je to tak správne, či je to naozaj to, čo som chcela. Neviem, či to mám dotiahnuť dokonca, alebo treba zdupkať na úplne iný chodníček. Pôsobením spoločnosti a udalostí, ktoré ma koľkokrát veľmi prekvapia, zistím, že s tým presvedčením, aké som mala doteraz, už nemôžem ďalej napredovať a musím svoj postoj zmeniť. Je to v podstate úplne prirodzené, veď názory človeka sa menia celý život a s nimi sa mení aj svet.
Teraz úplne zisťujem jednu vec, ktorú mi raz niekto povedal. „Michaela, ty by si toho zvládla oveľa viac, len sa veľmi málo snažíš. Len tak plávaš životom a čakáš, čo ti spadne do lona.“ Mal pravdu. Nosím si na svojom chrbte jeden batoh s vlastnosťami, ktoré ma môžu posunúť ďalej a zvysoka na ne kašlem. Som pohodlná. Keď vidím, že na veľa vecí nemusím vynaložiť veľkú námahu, tak nimi len preplávam. Preto tie stavy nekonečnej bezmocnosti. Cítim, že skutočne nežijem naplno. Nevyužívam nič zo svojich schopností, ktoré mi boli dané. Možno tieto riadky zaváňajú narcismi, ale to skutočne tak nie je. Veľakrát vidím aj na druhých ľuďoch, že nevyužívajú dostatočne svoje schopnosti a vlastnosti naplno. Je to škoda...veď žijeme len raz. Nikdy nebudeme mať príležitosť vrátiť veci späť. V našej moci je len to, že niečo môžeme zmeniť, ak dostaneme druhú šancu, alebo vytvárať nové, lepšie veci, ktoré nás postrčia v živote ďalej. Až na jeho samý koniec. Chcem zomierať s pocitom, že som to celé neodflákla.
26.05.2009