Úskalia psychickej manipulácie

Domnievam sa, že takto položená otázka neprinesie nič dobré. Ide totiž o posilňovanie obviňovania, podozrievania – pričom sa odvádza pozornosť od skutočného problému, ktorým je (pravda, okrem iných) psychická manipulácia. V čom vlastne psychická manipulácia spočíva? Čo to je? Prečo je nebezpečná? Akými nástrojmi pracuje? A najmä – ako sa možno pred ňou chrániť? Odpovede na tieto otázky sa hľadajú ťažko – to, čo ponúkam v tomto článku, nech slúži len na podnietenie premýšľania a hľadania vlastnej nezávislej cesty. V skutočnosti totiž o nič iné nejde, len o to, ako zachovať slobodu človeka – slobodu zhromažďovať informácie a na ich základe sa slobodne rozhodovať. Problém psychickej manipulácie je v tom, že bráni človeku práve v tomto – berie mu právo na slobodné rozhodnutie. Ak považujeme slobodu človeka za hodnotu, za ktorú je dobré sa zasadiť, potom nás problém psychickej manipulácie nemôže nechať ľahostajnými. Kto ju naopak považuje za bezcennú ilúziu, toho si hneď na začiatku dovolím upozorniť, že ďalšie čítanie tohto článku je pre neho zbytočnou stratou času.

Ako sa takáto manipulácia deje? V tomto momente zabudnime na nejaké vládnutie paranormálnymi, nadzmyslovými či nepochopiteľnými schopnosťami. Manipulátori sa zaobídu s oveľa jednoduchším vybavením. Vnútiť svoju vôľu druhému človeku je síce pravdepodobne možné rôznymi spôsobmi, no vo väčšine prípadov sa to deje na základe pomerne triviálnych nástrojov počas komunikácie medzi ľuďmi. Dodajme, že o manipulácii – na rozdiel od presviedčania a argumentácie – hovoríme vtedy, keď človek vnucuje druhému svoju vôľu s využitím nekorektných, nečestných postupov. Preto sme to vyššie nazvali zneužitím momentálnej prevahy. Mimochodom, o psychickej manipulácii sa často hovorí v súvislosti so sektami a deštruktívnymi kultmi, ale v skutočnosti je takmer každodennou, hoci nezdravou súčasťou bežnej komunikácie. Preto aj niektoré príklady, ktoré budeme uvádzať, budú často z bežného života alebo z toho, ako sa predstavujú na verejnosti napríklad politici či iní predstavitelia.

Preberieme si teraz niektoré základné nástroje psychickej manipulácie. Čitateľ azda prepáči, že nebudeme uvádzať nejaké hotové recepty, ako sa ubrániť manipulácii – základným nástrojom totiž ostáva stále len pozornosť a ostražitosť, kritický odstup a skúmanie. Prehľad, ktorý dávame do pozornosti, si takisto nekladie nároky na úplnosť. Má byť skôr len prehľadom toho, na čo sa netreba zabúdať zamerať:

1.Klamanie a polopravdy – ľudia uvádzaní a udržiavaní v klamstvách a polopravdách potom žijú akoby vo svete sci-fi, očakávajú niečo, čo nemôžu dostať. Tieto klamstvá a polopravdy sa často zámerne šíria aj o zakladateľoch hnutí s cieľom vytvoriť zdanie ich kompetencie, skúseností. Smerujú k vytvoreniu falošného ideálu „nadčloveka". Na priame otázky o jeho živote, minulosti, kvalifikácii, resp. skutočnej či domnelej trestnej činnosti odpovedajú členovia deštruktívnych kultov vyhýbavo, prípadne vôbec. Takisto nie sú schopní alebo ochotní zhrnúť záujemcovi náuku kultu v niekoľkých stručných a výstižných vetách.

2.Tendenčné interpretácie skutočnosti - v prípade takzvaných psychokultov dochádza k dezinterpretácii napríklad v súvislosti s varovaniami psychológov a psychiatrov pred nebezpečenstvami plynúcimi z neuváženého používania niektorých techník. Psychológovia a psychiatri sú označovaní za nepriateľské osoby. Šíria sa polopravdy až vyslovené lži o údajne žiarlivom odmietaní objavu zakladateľa psychokultu, ktorý by údajne „úplne rozbil" dovtedajšiu výstavbu psychológie. Problém však nastáva, akonáhle majú predstavitelia psychokultu preukázať objektívnu, kontrolovanú účinnosť techník, ktoré predávajú. Psychoterapeutické techniky, napriek tomu, že u nich preukázať úspešnosť nebýva vždy ľahké, sú predmetom rozsiahleho výskumu a bez podobného preukázania výsledkov nie je možné niektorú techniku priradiť k overeným. Psychoterapia však stále čaká na geniálne objavy a akonáhle sa preukážu ako účinné, nemá veľký problém akceptovať aj na pohľad veľmi netradičné prístupy. Problém je, že psychokulty zväčša napriek bombastickým rečiam napríklad o „Novej vede o duševnom zdraví" nič nové a skutočne prospešné neprinášajú.

3.Odvádzanie pozornosti – akonáhle človek položí členovi kultu konkrétnu otázku týkajúcu sa niečoho, čomu nerozumie, často dostane odpoveď, že sa to dozvie v nasledujúcej prednáške alebo že ide o príliš zložitý problém na to, aby sa dal zodpovedať niekoľkými vetami.

4.Skreslenie logiky - zámena príčiny za následok, uvádzanie súvislostí, ktoré jednoducho neplatia. Na túto manipulačnú techniku si treba dávať pozor veľmi ostražito; netreba sa nechať oklamať zahmlievaním. Kto nevie odpovedať na jasne položené otázky týkajúce sa toho, o čom hovorí, pravdepodobne buď nevie, o čom hovorí, alebo zámerne zavádza.

5.Citové vydieranie – odvedenie pozornosti z faktov na city, zväčša sa však týkajúce zástupného problému. Táto hra sa objavuje na verejnosti rovnako, ako aj v súkromnej komunikácii. Možno len dodať, že na verejnosti bývajú časté útoky na súcit alebo pocit viny, kým v súkromí sa častejšie objavuje hra o vďačnosti a nevďačnosti. Typickým útokom na súcit je napr. žobráčka so slabo oblečeným dieťaťom v mraze; hra na pocit viny sa často vyskytuje pri náboženských kázniach (obľúbené príklady bývajú napr. z oblasti sexuality, kde ide o zneužitie „citlivej struny" nastavenej našou kultúrou)

6.Zaštiťovanie sa morálkou, ľudskými právami - svojím spôsobom aj tu ide o obrátenú logiku: ak niekto postavil svoju rétoriku na tom, že „svet je zlý" a náprava vedie cez členstvo v „tom jedinom pravom" spoločenstve, je to práve použitie tejto techniky – to spoločenstvo je totiž rovnakým obyvateľom „zlého sveta" a kto chce, posúdi jeho prínos aj sám. Stručne povedané, samochvála smrdí a strom poznáme najlepšie po ovocí.


7.Používanie vedeckej a pseudovedeckej, v každom prípade však nejasnej a zahmlievajúcej terminológie. Ide tu o vzbudzovanie zdania dôveryhodnosti nepodloženým odvolávaním sa na vedecké autority. Obmenou tejto techniky je vytvorenie nového slovníka, ktorý pomenúva často dávno známe veci novými názvami. Tento druh zahmlievania je dobre známy z Orwellovho románu 1984. Nová spoločnosť pod dohľadom Veľkého Brata potrebuje novú reč – newspeak. Jazyk sa stáva nástrojom moci, kto vládne jazykom, má možnosť manipulovať. No pre podriadených osvojenie nového slovníka neznamená vyrovnanie svojej pozície s ovládajúcimi – znamená to len toľko, že pristali na ich hru. Fanatický dôraz na doslovné chápanie výrazov je potom obranou podriadených, keďže neporozumenie jednotlivému slovu predstavujú tí, ktorí majú moc, za závažnú prekážku v duchovnom vývoji. Reálne je to však univerzálna odpoveď na akékoľvek námietky voči „technike" – dokonca vrátane zívania pri štúdiu.

8.Zastrašovanie – typické v rôznych pseudonáboženských spoločnostiach; týka sa však nie len posmrtného života (pôjdete do pekla!!), ale aj tohto pozemského (vyhrážanie sa, telefonáty, vydieranie na základe údajov, ktoré získali od členov). Zvlášť silné je vzbudzovanie strachu v súvislosti s možným odchodom člena zo skupiny. Aby si sekta udržala svojich členov, často na nich vyvíja nátlak, ktorý ústi až do fóbie pred vonkajším svetom a pred návratom do neho. Mimochodom, zastrašovanie používajú aj viaceré environmentálne skupiny (v podobe vykresľovania najhorších možných scenárov, často jednostranne a čiernobielo v podobe buď/alebo), čím pochopiteľne vzbudzujú nedôveru a reálnej ochrane životného prostredia tým viac škodia, ako pomáhajú.


Okrem týchto nástrojov, ktoré sa týkajú komunikácie – či už osobného rozhovoru alebo vystúpenia v médiách – využívajú manipulátori aj iné nástroje zamerané na vnucovanie svojej vôle ostatným. V zásade ide o rôzne spôsoby zneužitia prevahy. Tieto spôsoby môžeme kvôli prehľadnosti rozdeliť na tri základné skupiny:

1.Zneužitie potrieb človeka – manipulátori sa často zachytávajú toho, že v podstate každý človek má určité potreby, s naplnením ktorých momentálne nie je spokojný. Voči osamelému vystupuje manipulátor kamarátsky, zdanlivo podporujúco, lichotením a zahrnutím prejavmi priazne. Voči človeku, ktorý má problémy niesť zodpovednosť za rozhodnutia, vystupuje manipulátor ako sebaistý, no zároveň ochotný prevziať zodpovednosť za rozhodnutia druhého. Ponúknutím jasných a zjednodušených pravidiel zas zapĺňa prázdne miesto u tých, ktorí nenachádzajú orientáciu v zložitom svete. Tu sa skrýva aj riziko časti tzv. duchovnej literatúry, konkrétne tých kníh, ktoré ponúkajú zdanlivo jasné a logické riešenia takmer všetkých problémov. Aj na ostatné problémy a potreby človeka, ktoré často ostávajú otvorené, nevyriešené, neuspokojené – ako je napríklad potreba byť užitočný pre iných, vytvoriť si „zásluhy pre spásu" alebo na potrebu nájsť zmysel života – má hľadajúci šancu dostať rýchle, jednoduché a najmä pohotové odpovede práve od manipulátorov rôzneho druhu. V skratke – čokoľvek, po čom človek túži, od jednoduchého úsmevu po riešenie hádanky zmyslu života, môže nájsť u dostatočne pružného manipulátora. Len sa hľadajúci nesmie začať pýtať. Veľmi rýchlo by sa totiž
mohlo ukázať, že tie odpovede boli vyrobené na momentálne želanie...

2.Zneužitie snahy rozvinúť svoju osobnosť - mnohí manipulátori sa obracajú na potenciálne „ovečky" s ponukou, že im pomôžu takým či onakým spôsobom v rozvinutí osobnosti, v sebavýchove. Je zdanlivo zbytočné pripomínať, že rozvoj osobnosti v duchovnom otroctve, keď človek stratí svoju slobodnú vôľu, je sebaklam zrejmý už na prvý pohľad. Typickým prejavom manipulátora v tejto oblasti je udržiavanie učeníka v nevedomosti. Vysvetlenia, ktoré podáva, sú hmlisté, nejasné. Duchovná disciplína však musí učeníkovi pomôcť lepšie porozumieť samému sebe, nie naopak, vyvolať v ňom ešte väčší zmätok.

3.Zneužitie sugestibility – v tomto bode sa dostávame na tenký ľad domnienok. Sugescia patrí k pomerne nedostatočne vysvetleným psychologickým javom. To však neznamená, že nie sú známe prostriedky, ako ju využívať v psychickej manipulácii. Princíp sugescie je v tom, že sa manipulátor pokúsi nejakým spôsobom obísť kritické myslenie človeka a vpraviť mu do mysle názor, presvedčenie alebo emóciu tak, aby nad tým nepremýšľal. To sa dá dosiahnuť niekoľkými spôsobmi.

a)Všeobecne prispieva výpovedi na sugestívnej sile, keď je vyslovená nenútene, v priebehu plynulého prejavu, keď je podaná v hladkých frázach, okorenených vtipom. Možno si to všimnúť pri mnohých rečníkoch – po dlhšom vystúpení nie je často možné zreprodukovať ani len približne, o čom vlastne rozprávali. Publikum sa však dobre bavilo. Ak šlo o prejav na nejaké „duchovné" témy, je pravdepodobné, že rečník vyslovil niekoľko tvrdení, ktoré mali poslucháči prijať bez premýšľania – a ak si ich ani nevšimli, pravdepodobne ich takto aj prijali.

b)Sugestívnej sile prospieva, keď rečník zrkadlí emócie v publiku, no zároveň zľahka vysiela impulzy (napríklad v odchýlkach od tónu reči alebo v postoji či výraze tváre), ktoré usmerňujú náladu u poslucháčov. Silnejšie táto stratégia pôsobí v prípade, že rečník hovorí ku skupine alebo k mase; ak má človek takýmto spôsobom manipulovať jednotlivcom, musí disponovať vysokou úrovňou senzitivity.

c)Využitie zmeneného stavu vedomia – monotónna hudba, opakovanie mantier, stav relaxácie alebo riadenej vizualizácie uvádza človeka do stavu, v ktorom je náchylnejší prijímať sugescie. Podobne pôsobia cvičenia zamerané na koncentráciu na jeden bod (plameň sviečky apod.), prehĺbené dýchanie, stereotypné pohybové cvičenia, meditácie apod. Ide o cvičenia a rituálne úkony, ktoré sú súčasťou mnohých náboženských praktík. V danom kultúrnom okruhu prispievajú k posilňovaniu presvedčenia veriaceho alebo majú mnohé iné funkcie; často sú samy o sebe prospešné – ale v prípade využitia rôznymi manipulátormi sa môžu stať vstupným kanálom pre myšlienky, ktoré by človek samostatne neprijal.

d)Ovplyvnenie metabolizmu – vyčerpávajúci, do poslednej minúty nabitý program, menej spánku, než človek prirodzene potrebuje a zmenená strava (často jednostranná, napríklad „cukrová diéta" alebo naopak jednostranná zeleninovo-ovocná strava u niektorých kultov) podobne vytvárajú stav, v ktorom je človek vnímavý pre sugescie.

O ďalších postupoch, ako je napríklad využitie subliminálnych (podprahových) nahrávok, o vkladaní políčok s reklamou na filmový pás apod. sa už zmieňovať nebudeme. Čitateľ by sa totiž mohol v tomto momente zastaviť a opýtať – ako to teda je? Je snáď každý náboženský učiteľ, každý organizátor kurzov rozvoja osobnosti, každý rečník či hoci obchodník alebo politik psychologickým manipulátorom? Veď takmer všetko, čo sme v tomto článku spomínali, sa v tej či onej podobe vyskytuje takmer všade v našom svete. Ak by to mal človek brať vážne, musel by podozrievať hádam každého, že chce zneužiť jeho momentálne zaváhanie, bezradnosť či snahu pracovať na sebe.

Tak zlé to samozrejme nie je. Nie každé netradičné náboženské zoskupenie – a takisto nie každá „sekta" v zmysle skupiny odštiepenej od oficiálneho prúdu – má znaky deštruktívneho kultu. Vôbec tu nejde o to, aký je konkrétny obsah náuky, ktorú sekta či organizácia šíri. Niekto si môže niektoré presvedčenia a náuky vykladať ako bizarné, nepochopiteľné, neprijateľné – a spoločenstvá, ktoré ich šíria, môže považovať za čudácke, ale samy o sebe nemusia byť takéto spoločenstvá zhubnými kultmi, ako o nich hovoríme v tomto článku. Rozhodujúcim kritériom zhubného kultu je rozbitie alebo prekrytie pôvodnej identity novou sektárskou identitou. Človek v deštruktívnom kulte nekoná sám za seba, ale za moc, ktorá je nad ním. Ako je však možné, že deštruktívna sekta postupne pohltí človeka natoľko, že prestane myslieť sám za seba a takmer úplne prevezme šablónu danú skupinou?

Tento proces prebieha v o všetkých deštruktívnych kultoch v zásade rovnako, pričom jednotlivé kulty sa líšia vlastne len v konkrétnej voľbe prostriedkov, v intenzite ich použitia a samozrejme v učení. Tu však nebudeme posudzovať stránku ideológie. Budeme si všímať výlučne postup psychickej manipulácie. Ten možno kvôli prehľadnosti rozdeliť na tri stupne. V prvom dochádza k „rozmrazeniu" – k postupnej strate vlastnej identity, v druhom k „zmene", kde sa stará identita nahradí novou a v treťom k „opätovnému zmrazeniu", kde sa nová – sektárska identita upevní, aby zotrvala aj mimo prostredia kultu. Popíšeme si tieto fázy trochu podrobnejšie:

1.„Rozmrazenie" – každý človek si za svoj život vybuduje určitý súbor predstáv a názorov o tom, ako funguje svet a aké je jeho miesto v ňom. Je to určitý referenčný rámec, ktorý nám pomáha chápať, čo sa okolo nás deje. A začiatok pôsobenia deštruktívneho kultu spočíva práve v rozbití tohto referenčného rámca. Dá sa to dosiahnuť rôznymi cestami, no najčastejšia je dezorientácia (zmätenie). Tam sa uplatňuje napríklad obmedzenie spánku často na 3-5 hodín, zmena stravy (pravidlo je strava chudobná na bielkoviny, ale zas bohatá na cukry) a časté hladovanie. Okrem toho sa pôsobí priamo na myslenie – nováčik sa spravidla naláka na víkendové sústredenie, ktoré sa skladá z náročného programu, kde sa na neho valí množstvo informácií naraz, ktoré nestíha spracovať. Diskusia je odkladaná na neurčito. Informácie sú pritom často zámerne protichodné a nejasné. Odpoveďou na otázky býva „dozvieš sa v nasledujúcej prednáške", prípadne „odpovede prídu, keď budeš na sebe dlhšie pracovať". Okrem záplavy informácií nastúpi aj záplava emóciami: v prvom rade zbavenie súkromia (všetko sa odohráva v skupine, vrátane líhania si spať a vstávania) spoločné modlitby, spevy, okrem toho atmosféra všeobecného prijímania, srdečnosti, bombardovanie lichôtkami a pochvalami na jednej, no očierňovaním minulosti na druhej strane... V tomto prostredí sa človek veľmi rýchlo naladí na vlnu skupiny a prestane kriticky hodnotiť prijímané myšlienky. K tomu všetkému niekedy pristupujú techniky pracujúce so zmeneným stavom vedomia (spoločné meditácie alebo riadené vizualizácie), ktoré otvárajú v človeku kanál k nekritickému prijatiu ideológie, ale aj skupiny ako celku. Inou technikou, ktorá sa používa na rozmrazenie (resp. na zmätenie nováčika) sú takzvané slepé dilemy (double binds), situácie, z ktorých nie je úniku. Príklad, ktorý uvádza Steve Hassan vo svojej knihe o deštruktívnych kultoch, je príznačný: „Ak uznávaš, že v tvojom živote určité veci nefungujú tak, ako by si chcel, tak potom ak sa nezúčastníš seminára, tak im dovoľuješ, aby ďalej riadili tvoj život." Inak povedané, už to, že si tu, dokazuje, že nie si schopný rozhodnúť sa odísť. Keď sa k tomu všetkému pripoja napríklad verejné spovede slúžiace na vyvolanie pocitu viny a na vytvorenie negatívneho postoja k doterajšiemu životu, vnútorné obranné mechanizmy sú oslabené natoľko, že v človeku sa „niečo zlomí" a on prechádza do ďalšej fázy.

2.Zmena - rozbitá duševná obrana, sústava základných presvedčení o tom, ako rozumieť svetu, je veľmi nepriaznivý stav. Vytvorená medzera sa však veľmi rýchlo zacelí prijatím novej, kultovej identity. Metódy na vytvorenie novej identity obsahujú mnoho z prvej fázy – prednášky prednášané s monotónnou kadenciou, školenia, hromadné meditácie a modlitby apod. Iný je však obsah učenia, ktoré musia členovia sekty prijať. Tentoraz sa učenie nezakladá na vyvolávaní zmätku, ale na vštiepení niekoľkých základných „právd", vrátane presvedčenia, že zásadnou prekážkou v ich plnom pochopení je „staré ja" učeníkov – pričom v rozlete im bráni „racionálne myslenie" a z zemi ich strhávajú „staré predstavy". Učenie sa podáva postupne, takpovediac „po kvapkách"; takmer nikdy nejde o systematické vzdelávanie, naopak, skoro vždy sa podáva len pár základných poučiek – takých, čo konvertita akurát ešte dokáže prijať. Dôležitým momentom je mystický zážitok, či už sprostredkovaný prostredníctvom učiteľa (napr. učiteľ sa dozvie od pomocníkov nejaký dôležitý moment konvertitovho života a o nejaký čas sa ho na to opýta, budiac dojem schopnosti „čítať myšlienky"). Alebo sa mu nakáže, aby prosil Boha o posolstvo, čo sa od neho žiada. Pritom sa však nepripúšťa božie vnuknutie opustiť skupinu – to sa chápe ako zrada.

3.„Opätovné zmrazenie" – novo nadobudnutá identita sa však musí upevniť aj mimo „skleníkových" podmienok školení a tréningov, ktoré zaberajú čoraz viac času. Tu sa na konvertitu začínajú klásť nové úlohy – predovšetkým sa má definitívne rozlúčiť so starými záujmami, cieľmi, koníčkami – podľa možnosti v nejakej teatrálnej scéne (napríklad, ak niekto pôvodne chcel byť básnikom, žiada sa od neho, aby svoje básne spálil). Podobne sa často treba rozísť so svojimi starými priateľmi a rodinou – buď predstavujú možných budúcich stúpencov, alebo s nimi treba rázne prerušiť kontakty (zvlášť, ak sa na adresu sekty vyjadrovali príliš kriticky). Ďalšou úlohou, ktorú nový člen sekty dostane, je získavať nových stúpencov a zháňať dary na podporu sekty. To sa často robí napríklad podomovým alebo pouličným predajom predražených kvetov alebo suvenírov, pričom sa často používajú lži (ako že ide o predaj na podporu detských domovov, hladujúcich v krajinách tretieho sveta apod.). Ak sa nováčik búri proti použitiu lži a podvodu, je mu „vysvetlené", že – napríklad – záchrana sveta pred apokalypsou je momentálne dôležitejšia a že „účel svätí prostriedky". Prípadné problémy – nadávky zo strany „satanského sveta", väzba alebo napadnutie chuligánmi – sa interpretujú ako mučeníctvo a konvertitu v tejto fáze ešte napomáhajú utužovať vo viere. Obdobia „služby", do ktorých niekedy patrí aj prepis bankového konta a odkázanie úspor v prospech sekty, striedajú ďalšie školenia a semináre, ako sme si ich spomínali vyššie.

Čitateľ si na tomto mieste môže položiť otázku – a to naozaj? Naozaj sa dá ľudská identita rozbiť a nahradiť skupinovou len na základe niekoľkých trikov? Na túto otázku musíme odpovedať dvojako – áno aj nie. Áno v tom zmysle, že pôvodné „ja" človeka je naozaj zatlačené ďaleko do úzadia, takže v podstate nepreberá kontrolnú úlohu nad správaním. Reč človeka je bez výrazu, často zbytočne hlasná, s kazateľským tónom; city sú oploštené a zbavené bohatosti. Pôvodné koníčky, ciele a záujmy sú zrazu nedôležité, podstatná je práca pre svet a pre Boha – resp. pre sektu. Nie v tom zmysle, že „staré ja" je v skutočnosti len zatlačené do pozadia a v prípade vhodných podmienok sa môže znovu prejaviť. Vtedy reč znovu získa na živosti, niekedy sa vráti aj zmysel pre humor a plnosť emócií. No ak je človek neustále pod kontrolou sekty, toto nastáva len málokedy. Napriek tomu sa však práve na týchto okamihoch dá stavať v prípade, že človeka treba z psychickej závislosti na sekte pomôcť vymaniť. To je však už iná, veľmi zložitá kapitola...

Na záver by som chcel zdôrazniť jeden fakt: nepísal som tento článok preto, aby som čitateľov vystrašil. Skôr som chcel upozorniť na niektoré postupy, ktorými je možné získať moc nad myslením, vôľou a slobodou človeka. Skôr než o vyvolávanie strachu mi ide o výzvu k opatrnosti. A k pestovaniu kritického myslenia. Je možné, že s niektorými praktikami sa človek stretne hneď pri najbližšej návšteve kostola alebo trhoviska. Vedieť o týchto praktikách nám môže niekedy zachrániť peniaze, inokedy doslova dušu.