„Táto krajina“ má tuším primnoho politológov
Ako dlhoročný abonent a čitateľ Literárneho (dvoj)týždenníka som si s údivom prečítal v čísle 25-26/08 príspevok autora, vedeckého pracovníka Ústavu politických vied SAV a niekoľkonásobného doktora, Daniela Šmihulu „ Náš vzťah k Maďarom“. Našťastie som si potom povšimol názov rubriky „Diskusia“. Priznám sa úprimne, že mi odľahlo! Nuž dovolím si dať na papier zopár svojich názorov k predmetnému príspevku.
Tak otvorene defetistický názor som od slovenského publicistu už dávno nezaznamenal. O čom nás chce autor presvedčiť? Že je všetko v najväčšom poriadku, že si nemáme ničoho všímať a na nič radšej nereagovať a hrať sa na mŕtveho chrobáka? Nedotýkať sa „ani drôtov na zem padlých“? Úvodom autor najprv čitateľovi podsunie, že „konflikt s Maďarskom“ je pre Slovensko „nevýhodnou vecou“, aby mohol potom siahodlho odôvodňovať, prečo by tak tomu mohlo byť!
Trocha priehľadná manipulácia s čitateľom.. Druhá vec je, že sme sa do dnešnej situácie s Maďarskom dlhodobo vmanévrovali aj vlastnou vinou. Zatialčo v Ústave prvej Slovenskej republiky bolo výslovne zakotvené, že vzťah k menšinám sa riadi princípom reciprocity, povojnová slovenská garnitúra na čele s komunistom Vilkom Širokým veľkoryso odpúšťala Maďarsku reparácie a založila základy dnešného stavu a vývoja maďarskej menšiny na Slovensku a naprostej ignorácie potrieb a vývoja slovenskej menšiny v Maďarsku.
Teraz žneme desaťročia ničnerobenia a prehliadania potreby efektívnej práce s menšinami, na rozdiel od Maďarskej republiky, ktorá so svojimi menšinami v zahraničí dlhodobo a systematicky pracuje. Isto, boli tu aj roky v spoločnom Československu, kedy pražská vláda umne hrala na Slovensku tzv. „maďarskou kartou“, aby „tí Slováci“ moc nevyskakovali! Verejne sa to ukázalo v postoji bývalej federálnej vlády v prípade Gabčíkova. Neviem, či o dobrých susedských vzťahoch s Maďarskom svedčí to, že dodnes, po15 rokoch samostatného štátu, nemáme ukončenú vzájomnú revíziu medzinárodnej zmluvnej základne s Maďarskom, t.j. že stále ešte platia niektoré zmluvy z čias bývalej prvej ČSR (hlavne tie, ktoré sa nejakým spôsobom týkajú priebehu vzájomnej štátnej hranice).
Ako by sme nemali ambície, tieto dohody pretransformovať do dohôd medzi suverénnou SR a MR. Zaisto, k takému kroku treba dvoch, ale nevypovedá to tiež o postoji Maďarska, ako krajiny k nám? Naša laxnosť dlhodobo umožňuje maďarskej vláde ignorovať rozsudok MSD v Haagu vo veci Gabčíkova, čo nám spôsobuje už roky nemalé škody.
Autor naprosto ignoruje proces asimilácie slovenskej menšiny na južnom Slovensku, kedy slovenská nevesta, alebo ženích je prinútený rodinou a okolím komunikovať len v maďarčine, vrátane posielania detí do maďarských škôl. Aké šance má mládež z takýchto rodín nájsť si dobré pracovné miesto a vôbec miesto mimo maďarsky hovoriaceho územia. Je Maďarčina vari svetový jazyk, ktorý uľahčí mládeži zapojenie sa do pracovného procesu? Alebo je to len skrytá forma vyrábania nespokojných občanov, ktorí budú náchylní veriť, že len pripojenie k „anya-országu“ zázračne zmení ich život a stanú sa v Maďarsku nebodaj rovnocennými občanmi.
Autor sa pozastavuje nad nízkou efektivitou slovenských politických strán pri získavaní podpory v prostredí maďarskej menšiny na Slovensku. Zrejme už zabudol na masívne vmešovanie sa maďarskej vlády na Slovensku formou rôznych „preukazov maďarstva“ a s tým spojených výhod. Autor po špičkách obchádza problém revanšu za „nespravodlivý Trianon“, ktorým sú dlhodobo kŕmení občania Maďarska od útlej mladosti a ktorú ideu si nedovolí spochybniť žiadna maďarská vláda. Neschopnosť maďarských úradov vysporiadať sa s tzv. Maďarskými gardami a neskrývaným antisemitizmom v niektorých politických kruhoch má nás ako členov EÚ, hlásiacich sa k hodnotám tohto spoločenstva nechať, ako bezprostredných susedov, ľahostajnými? Nesvedčí to o dobrej informovanosti autora, ak porovnáva našu maďarskú menšinu s Kataláncami, Baskami, Korzičanmi, Abcházcami, ktorí majú svoj autochtónny jazyk a nemajú zároveň svoju materskú krajinu, ktorá hovorí ich jazykom.
V čom možno s autorom súhlasiť je, že zvyšovanie zamestnanosti, lepšie ohodnotenie práce a zlepšovanie kvality života, bude mať stále väčší pozitívny vplyv na spolužitie s menšinami a bude brať vietor s plachiet podpore etnického separatizmu. Ako príklad možno uviesť prípad Rakúska, ku ktorému bolo v dvadsiatych rokoch minulého storočia referendom pripojené z Maďarska celé terajšie Burgenladsko, kde sa teraz k Maďarom hlási už len cca 5 tisíc obyvateľov.V tejto súvislosti treba spomenúť nemalú traumu, ktorú spôsobilo Maďarsku aj rozhodnutie EÚ, súhlasiť so zavedením Eura na Slovensku. To je pre bývalého integračného premianta a samozvaného „lídra Karpatskej kotliny“ veľmi ponižujúce a často prezentované, ako podraz zo strany starej EÚ 15-ky. Myslím, že je namieste sa spýtať, čo také urobila SMK pre pozdvihnutie životnej úrovne svojich rodákov na južnom Slovensku za 8 rokov účasti vo vláde SR. Alebo vyhovoval stav, keď tisíce z nich denne dochádzali za prácou do Maďarska, lebo sa tým podporila „národná súnaležitosť Maďarstva“?
Ostáva len dúfať, že ruku autora v tomto prípade neviedol aj jeho súčasný vedecký kolega J. Kiss, dlhoročný funkcionár Csemadoku, bývalý vedecký pracovník UML ÚV KSS a bývalý šéfredaktor denníka Új Szó.
Čo povedať na záver? Buďme zatiaľ radi, že autor príspevku sa nerozhodol vykonávať lekársku prax a je len politológom, obetí by mohlo byť viacej . . . !
Zdroj::: prop.sk - Nezávislý internetový spravodaj
Trocha priehľadná manipulácia s čitateľom.. Druhá vec je, že sme sa do dnešnej situácie s Maďarskom dlhodobo vmanévrovali aj vlastnou vinou. Zatialčo v Ústave prvej Slovenskej republiky bolo výslovne zakotvené, že vzťah k menšinám sa riadi princípom reciprocity, povojnová slovenská garnitúra na čele s komunistom Vilkom Širokým veľkoryso odpúšťala Maďarsku reparácie a založila základy dnešného stavu a vývoja maďarskej menšiny na Slovensku a naprostej ignorácie potrieb a vývoja slovenskej menšiny v Maďarsku.
Teraz žneme desaťročia ničnerobenia a prehliadania potreby efektívnej práce s menšinami, na rozdiel od Maďarskej republiky, ktorá so svojimi menšinami v zahraničí dlhodobo a systematicky pracuje. Isto, boli tu aj roky v spoločnom Československu, kedy pražská vláda umne hrala na Slovensku tzv. „maďarskou kartou“, aby „tí Slováci“ moc nevyskakovali! Verejne sa to ukázalo v postoji bývalej federálnej vlády v prípade Gabčíkova. Neviem, či o dobrých susedských vzťahoch s Maďarskom svedčí to, že dodnes, po15 rokoch samostatného štátu, nemáme ukončenú vzájomnú revíziu medzinárodnej zmluvnej základne s Maďarskom, t.j. že stále ešte platia niektoré zmluvy z čias bývalej prvej ČSR (hlavne tie, ktoré sa nejakým spôsobom týkajú priebehu vzájomnej štátnej hranice).
Ako by sme nemali ambície, tieto dohody pretransformovať do dohôd medzi suverénnou SR a MR. Zaisto, k takému kroku treba dvoch, ale nevypovedá to tiež o postoji Maďarska, ako krajiny k nám? Naša laxnosť dlhodobo umožňuje maďarskej vláde ignorovať rozsudok MSD v Haagu vo veci Gabčíkova, čo nám spôsobuje už roky nemalé škody.
Autor naprosto ignoruje proces asimilácie slovenskej menšiny na južnom Slovensku, kedy slovenská nevesta, alebo ženích je prinútený rodinou a okolím komunikovať len v maďarčine, vrátane posielania detí do maďarských škôl. Aké šance má mládež z takýchto rodín nájsť si dobré pracovné miesto a vôbec miesto mimo maďarsky hovoriaceho územia. Je Maďarčina vari svetový jazyk, ktorý uľahčí mládeži zapojenie sa do pracovného procesu? Alebo je to len skrytá forma vyrábania nespokojných občanov, ktorí budú náchylní veriť, že len pripojenie k „anya-országu“ zázračne zmení ich život a stanú sa v Maďarsku nebodaj rovnocennými občanmi.
Autor sa pozastavuje nad nízkou efektivitou slovenských politických strán pri získavaní podpory v prostredí maďarskej menšiny na Slovensku. Zrejme už zabudol na masívne vmešovanie sa maďarskej vlády na Slovensku formou rôznych „preukazov maďarstva“ a s tým spojených výhod. Autor po špičkách obchádza problém revanšu za „nespravodlivý Trianon“, ktorým sú dlhodobo kŕmení občania Maďarska od útlej mladosti a ktorú ideu si nedovolí spochybniť žiadna maďarská vláda. Neschopnosť maďarských úradov vysporiadať sa s tzv. Maďarskými gardami a neskrývaným antisemitizmom v niektorých politických kruhoch má nás ako členov EÚ, hlásiacich sa k hodnotám tohto spoločenstva nechať, ako bezprostredných susedov, ľahostajnými? Nesvedčí to o dobrej informovanosti autora, ak porovnáva našu maďarskú menšinu s Kataláncami, Baskami, Korzičanmi, Abcházcami, ktorí majú svoj autochtónny jazyk a nemajú zároveň svoju materskú krajinu, ktorá hovorí ich jazykom.
V čom možno s autorom súhlasiť je, že zvyšovanie zamestnanosti, lepšie ohodnotenie práce a zlepšovanie kvality života, bude mať stále väčší pozitívny vplyv na spolužitie s menšinami a bude brať vietor s plachiet podpore etnického separatizmu. Ako príklad možno uviesť prípad Rakúska, ku ktorému bolo v dvadsiatych rokoch minulého storočia referendom pripojené z Maďarska celé terajšie Burgenladsko, kde sa teraz k Maďarom hlási už len cca 5 tisíc obyvateľov.V tejto súvislosti treba spomenúť nemalú traumu, ktorú spôsobilo Maďarsku aj rozhodnutie EÚ, súhlasiť so zavedením Eura na Slovensku. To je pre bývalého integračného premianta a samozvaného „lídra Karpatskej kotliny“ veľmi ponižujúce a často prezentované, ako podraz zo strany starej EÚ 15-ky. Myslím, že je namieste sa spýtať, čo také urobila SMK pre pozdvihnutie životnej úrovne svojich rodákov na južnom Slovensku za 8 rokov účasti vo vláde SR. Alebo vyhovoval stav, keď tisíce z nich denne dochádzali za prácou do Maďarska, lebo sa tým podporila „národná súnaležitosť Maďarstva“?
Ostáva len dúfať, že ruku autora v tomto prípade neviedol aj jeho súčasný vedecký kolega J. Kiss, dlhoročný funkcionár Csemadoku, bývalý vedecký pracovník UML ÚV KSS a bývalý šéfredaktor denníka Új Szó.
Čo povedať na záver? Buďme zatiaľ radi, že autor príspevku sa nerozhodol vykonávať lekársku prax a je len politológom, obetí by mohlo byť viacej . . . !
Zdroj::: prop.sk - Nezávislý internetový spravodaj
17.07.2008