Strata kontaktu s prírodou nás robí nešťastnými

Stretával som stále viac ľudí, ktorí si uvedomovali chorobne prejavy svojich konzumných návykov a mali chuť to zmeniť. Ak sa na to pozriete dostatočne pozorne, zistíte, že máte dočinenia s klasickým prejavom patologickej závislosti. Preto keď chcete riešiť ekologické problémy, musíte nevyhnutne pochopiť ľudské správanie. A to je priestor pre psychológiou.
Ekopsychológia je názov pomerne mladého hnutia, ktorého cieľom je búrať hranice medzi psychológiou a ekológiou. Spojenie zdanlivo odlišných pohľadov na problémy súčasného človeka a ľudskej spoločnosti prináša veľmi zaujímavé a zároveň odvážne tvrdenia. Podľa ekopsychológie sa dominantný druh biosféry - človek - správa psycho-patologicky. Samotná psychológia však už nedokáže definovať pojem duševného zdravia v podmienkach šialenej veľkomestsko-priemyselnej spoločnosti. Preto prišiel čas, kedy je potrebné preklenúť priepasť medzi psychológiou a ekológiou.

Termín „ekopsychológia“ sa zrodil v roku 1992, kedy ho prvý krát použil americký historik, sociálny kritik a spisovateľ Theodore Roszak vo svojej knihe The Voice of the Earth (Hlas Zeme). Kniha, ktorá sa zaoberá najmä históriou, kozmológiou, štúdiami o hypotéze Gaia a vzťahom medzi psychológiou človeka a jeho životným prostredím, uviedla do pohybu nové hnutie. Záujem ľudí predčil očakávania. Rozsak sa stal zakladajúcim členom Ekopsychologickej skupiny v San Franciscu a neskôr riaditeľom Inštitútu Ekopsychológie pri Kalifornskej štátnej univerzite (California State University).

Dá sa povedať, že v čase vydania knihy Voice of the Earth v roku 1992, dosahoval záujem verejnosti o ekologické otázky svoj vrchol. Vy ste však práve v tom čase vystúpil s ostrou kritikou ekologického hnutia. Prečo?

Ekologické hnutie sa začalo stávať akousi „apokalyptickou sektou“. Začal sa v ňom presadzovať druh veľmi puritánskej etiky, založenej na zastrašovaní ľudí. Enviromentalisti využívali hrozbu ekologickej katastrofy na niečo, čo hraničilo s citovým vydieraním stále väčšieho počtu ľudí. Napríklad - enviromentalisti 20 rokov bojovali proti plienkam na jedno použitie tak, že obviňovali americké matky zo znečisťovania prírody. Keď sa nakoniec časť matiek rozhodla obnoviť aspoň čiastočne svoju prácu v domácnosti, enviromentalisti zistili, že domáce pranie plienok je v konečnom dôsledku ekologický škodlivejšie vzhľadom na množstvo horúcej vody, elektriny a čistiacich prostriedkov, ktoré sa pri tom minú. Vtedy niektorí z nich povedali „Mali by sme zmeniť svoj prístup, pretože vytvárame stále viac nepriateľstva a zlej nálady, predovšetkým u pracujúcich matiek.“ V tom momente prišla vhodná príležitosť predložiť výhrady voči stratégii hnutia a prísť so zásadne odlišným prístupom.

Váš prístup ste založil na vytváraní prepojení medzi psychológiou a ekológiou. Ako ste k tomu dospel?

Všimol som si, že mnohé problémy spojené s ekologickou krízou majú natoľko iracionálnu podstatu, že je potrebné pristupovať k nim z psychologického hľadiska. Najzrejmejším je problém rastúceho konzumu. Čím viac som tento problém študoval, tým viac som začínal chápať, že patologické nakupovanie a deštruktívne správanie k životnému prostrediu, nepochádza výlučne z ľudskej chamtivosti, ako sa predpokladalo. Nakupovanie sa stáva predovšetkým formou uvoľnenia, spôsobom ako uniknúť depresii, ako riešiť problémy spôsobené životom v chorej spoločnosti. Stretával som stále viac ľudí, ktorí si uvedomovali chorobne prejavy svojich konzumných návykov a mali chuť to zmeniť. Ak sa na to pozriete dostatočne pozorne, zistíte, že máte dočinenia s klasickým prejavom patologickej závislosti. Preto keď chcete riešiť ekologické problémy, musíte nevyhnutne pochopiť ľudské správanie. A to je priestor pre psychológiou.

Knihu Voice of the Earth ste však nenapísal s cieľom založiť nové hnutie. Venujete sa v nej predovšetkým histórii a kozmológii. Ako ste sa dostal do role „ekopsychologického“aktivistu?

Stalo sa to až po vydaní knihy. Začalo za mnou chodiť veľa ľudí, ktorí ma presviedčali o tom, že ekopsychológia je veľmi potrebná a môže sa stať významným hnutím. Začali vznikať kvalitné práce od ďalších autorov na túto tému a zrazu som videl, že je tu dobrá pôda a zázemie pre vznik aktivity, ktorá môže skutočne pomôcť v riešení vážnych problémov. Skupina ekopsychológie v San Franciscu prišla s heslom: „Psychológia potrebuje ekológiu, ekológia potrebuje psychológiu.“ Jedna aj druhá strana môže vzájomným spojením iba získať.

Ako sa však ukázalo neskôr, hnutie ekopsychológie nedokázalo naplniť vaše očakávania. Prečo?

Ako sa ukázalo, bariéry medzi enviromentálnym hnutím a psychológiou sú oveľa väčšie, ako sme pôvodne očakávali. Tieto bariéry pri tom vytvára rovnako ekologické hnutie ako aj profesionálna psychologická obec.

Skúste porovnať tieto dve skupiny. Začnime napríklad s enviromentalistami. Aké prekážky kládli vzniku ekopsychologického hnutia?

Enviromentalisti sú väčšinou úplne v zajatí taktiky, ktorá priniesla určité výsledky pred 30 rokmi a oni sú s ňou dodnes spokojní. Je to taktika obviňovania ľudí a vyvolávania pocitu viny. Nespochybňujem to, že táto taktika môže byť úspešná pri získavaní príspevkov a zvyšovaní počtu členov organizácii (podobnú taktiku používala už cirkev v stredoveku - predávanie odpustkov atď.). V niektorých prípadoch to môže byť dokonca užitočné aj pre riešenie skutočných problémov. Ja sa však pýtam dokedy je možné takto pokračovať, dokedy je možné hrať na túto strunu - vyvolávať v ľuďoch pocit viny a strachu. Každý dobrý psychológ vám povie, že keď k nemu príde pacient s určitým druhom závislosti, to posledné čo treba urobiť, je začať ho obviňovať a strašiť.

Mnoho enviromentalistov si však zvyklo vychádzať z pozície: „Ja som osoba, ktorá si jediná uvedomuje, aké je to s našim svetom zlé.“ Jednou z najväčších úloh pre ekopsychológiu ju preto umožniť enviromentalistom pochopiť, čo robia, ako to robia a prečo to robia - aká je vlastne ich motivácia.

Mali ste lepšie skúsenosti s psychológmi?

Našlo sa niekoľko psychológov, ktorí zareagovali pozitívne. Bolo ich dokonca viac ako enviromentalistov. Stále to však bola iba malá skupinka. Väčšina akademických psychológov však neprejavila záujem. Nenašiel som napríklad žiadnu školu alebo psychologický výskumný tým, ktorý by vážne skúmal naše správanie k životnému prostrediu.

Jednou z najväčších irónii je to, že množstvo psychológov sa dnes snaží pomáhať ľuďom konzumovať viac. Mnohí z nich pracujú alebo niekedy pracovali pre veľké firmy a snažili presvedčiť ľudí, aby nakupovali a spotrebovávali viac. Je veľmi ťažké od nich zrazu chcieť, aby sa na vec pozreli z opačnej strany a pomohli enviromentálnemu hnutiu alebo hnutiu dobrovoľnej skromnosti. Postoj psychológov by však pre vás nemal byť až tak prekvapujúci. Sám ste vo svojich knihách venoval veľa miesta kritickému popisu psychológie, ktorá je podľa vás takmer výlučne mestským, industriálnym fenoménom. Rovnako veľmi často kritizujete vedu za jej neschopnosť pochopiť hodnotu prírody.

To však nemení nič na tom, že som z toho sklamaný. Prečo sú psychológovia tak odmietaví voči možnosti zohľadniť pri svojej práci aj prírodné prostredie ? Prečo sú tak neochotní vidieť enviromentálny rozmer ľudských psychických chorôb ? Psychológia, obzvlášť jej terapeutická forma, sa obmedzuje iba na jeden rozmer - tvrdí, že ľudské šťastie, zdravie a naplnenie je závislé iba od spoločenských vzťahov. Náš vzťah k prírodnému svetu, k prírodnému prostrediu je prakticky úplne ignorovaný. Ak robíte psychológiu v industriálnej spoločnosti, musíte skrývať alebo prehliadať následky, ktoré má na naše psychické zdravie ničenie životného prostredia. Príčina toho je veľmi vážna - ak zoberiete vymieranie druhov, ekologickú devastáciu, ničenie Zeme ako faktor, ktorý ovplyvňuje naše psychické zdravie, nevyhnutne sa dostanete do bodu, kedy začnete mať pochybnosti o industriálnom pokroku.

Ako aktivista ste chceli zapojiť psychológov do zmeny a predefinovania pojmu divočina v zákonoch Spojených štátov. Môžete nám to na záver vysvetliť?

V Spojených štátoch máme kľúčový zákon nazvaný Wilderness Act. Jeho prijatie bolo asi najväčším víťazstvom ekologického hnutia. Tento zákon definuje divočinu v termínoch jej prospešnosti pre spoločnosť a vytvára zákonné podmienky pre jej ochranu. Tento zákon sa pravidelne stáva predmetom diskusie a snahy rôzne ho pozmeniť a upraviť. Mojim cieľom je, s pomocou psychológov, presadiť, aby bol do zákona zakomponovaný fakt, že jedným z prínosov divočiny pre ľudskú spoločnosť je aj jej prínos pre naše psychické zdravie. Bolo bo ty niečo skutočne zásadné a istým spôsobom prevratné, keby zákony začali zohľadňovať napríklad fakt, že starý pôvodný les je nepostrádateľný pre psychické zdravie ľudského spoločenstva, predovšetkým pre zdravú výchovu detí. Keď sa napríklad pred súdom prejednáva prípad zneužívania alebo týrania detí, ako svedok je privolaný aj psychológ. Navrhoval som, aby mohli enviromentálny právnici tiež prizvať na pojednávanie psychológa, ktorý by objasnil aké negatívne dopady môže mať na ľudskú psychiku vyrúbanie lesa alebo výstavba veľkej vodnej nádrže.

Ďakujeme za rozhovor, prajeme veľa úspechov vo Vašej práci.

Adbuster No.30/2000, preklad -mari-

„Ľudstvo vytvorilo tisíce kultúr, ktoré neničili vlastné životné prostredie. Máme príklady mnohých trvalo udržateľných spoločenstiev, pričom v kultúre väčšiny z nich bola pevne zakorenená hodnota trvalej udržateľnosti. Naša spoločnosť zatiaľ túto hodnotu dostatočne nezohľadňuje.

Mestská-priemyselná spoločnosť, v ktorej žijeme si, obrazne povedané, sama ničí vlastné hniezdo a správa sa v určitom ohľade sebevražedné alebo prinajmenšom veľmi deštruktívne. A väčšina z nás si to uvedomuje. Psychológia sa podrobne zaoberá takým druhom správania, pri ktorom človek poškodzuje seba samého. Psychológia pozná veľmi presné termíny na pomenovanie takého správania. Prečo sa teda psychológia zdráha aktívne zapojiť do riešenia enviromentálnych problémov?“
Allen Kanner, zakladajúci člen klubu eko-psychológie „Bay Area Ecopsychology“

„Žijem na okraji vidieckej dedinky. Bývam v dome, ktorý som sám pomáhal stavať, navrhnutom tak, aby bol pasívne zohrievaný slnkom a na kúrenie stačilo malé množstvo dreva. Z prahu svojho domu vidím tisíce hektárov divočiny. Čo je pre mňa však ešte dôležitejšie, je dedinka za mojim chrbtom - starostlivo včelená do miestnej krajiny s obyvateľmi, ktorí vedia, ako žiť v súlade s prírodou. Mnoho mestských ľudí si myslí, že pre zdravý rozvoj ľudskej individuality je nepostrádateľný predovšetkým zážitok divočiny, pobyt v nedotknutej prírode. Podľa môjho názoru je však, pre vývoj plnohodnotnej ľudskej bytosti ešte dôležitejší zážitok existencie v spoločenstve, ktoré žije trvalo udržateľne a v súlade s prírodným svetom. Som veľmi šťastný, že to môžem každodenne zažívať.
Chellis Glendinning, psychológ, autor knihy I´m in Recovery from Wester Civilization

„Keď som sa vracal naspäť do sveta po desiatich rokoch vojny, desiatich rokoch smrti a vraždenia, zdalo sa mi, že sa do spoločnosti nehodím. Mal som taký zvláštny pocit, že by som sa mal vrátiť do africkej divočiny. Tak som odišiel do buša, aby som tam žil sám. Spomínam si na svoj prvý večer v divočine, ako som uvidel prvého samca kudu, práve keď som si pripravoval táborisko pri rieke Pafuri. Vyšiel od rieky, kde sa napájal, a zdalo sa mi, že vetrí nebezpečenstvo. Otočil naspäť svoju nádhernú hlavu a ja som sa naň pozeral s pocitom obrovskej úľavy. Myslel som si: „Pane Bože, som zase doma. Som zase späť vo chvíli, keď sa navrátila ľudskosť tam, kde je všetko magické a živé, chvejúce sa magnetickou príťažlivosťou a plnosťou toho, kto to všetko stvoril“. A tak som tam žil celé štyri týždne a postupne, prostredníctvom zvierat, som bol opäť dovedený k svojej vlastnej ľudskej podstate.“
Laurens van der Post, bádateľ a spisovateľ narodený v Južnej Afrike, v súčasnosti žijúci v Anglicku

Zdroj: KRUH ŽIVOTA