HUCKÁME SA SPRÁVNYM SMEROM?
Ocitli sme sa opäť v situácii, keď by mládež mala vycestovať do sveta na vandrovku, mala by sa tam naučiť anglicky, mala by sa naučiť točiť peniaze a my - stárež - by sme mali doma vo vlasti udržovať pahrebu.
Robia to tak občas v dejinách aj Gruzínci a Charles Aznavour minule priviezol domov svojim Arménom tony liekov a potravín... Bohvie odkedy nebol doma, pod rodným Araratom? Pod tým Araratom, na ktorom vraj stála archa Noemova v biblických časoch. V Hollywoode sa dožil Maďar George Czukor sto rokov a pomáhal národu prežiť v strede Európy... Európa sa totiž občas zblázni a ukazuje ľudstvu, ako možno nahuckať Národ proti Národu celkom nezmyselne, proti rozumu, proti Prírode. Naše deti - tak ako deti Gruzíncov a Arménov - musia vycestovať a žiť v Amerike, aby odtiaľ, z diaľky, z odstupu videli, aké je to huckanie nezmyselné!
No a teraz - sedem rokov pred koncom tisícročia sme opäť v tej situácii. Dopisujem si s istým Martinom, absolventom slovenskej vysokej školy, ktorý sa rozhodol naučiť sa po anglicky priamo v Chicagu. Nemá tam ani strýka, ani bratranca - robí v starobinci ošetrovateľa za poldruha dolára na hodinu, aby vyžil. Písal mi, že má ťažké nočné služby, starčekovia a starenky v chicagskom ústave sú bezvládni, upútaní na lôžko a bláznia sa za svoje doláre, hryzú a škriabu ošetrovateľov, vyčíňajú po nociach ako besní. Ošetrovateľský team tvoria šiesti Poliaci, štyria Filipínci a štyria Slováci. Minule v noci mu nejaká stará Mexičanka jačala čosi po španielsky a nevedela sa upokojiť. Martin sa rozkročil uprostred nemocničnej izby a precítene zarecitoval nahlas z Chalúpkovho MOR HO!: “Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia, ponad vysoké hory, ponad rovné polia. Preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu, sadli tam za pomedzím slovenského rodu. Duní Dunaj a luna za lunou...“ Mexičanka s Chalúpkom nerátala. Zostala prekvapená ticho sedieť, a už do rána dala ošetrovateľom pokoj. Filipínci a Poliaci boli nadšení! Od tej noci vždy nahuckajú Slováka Martina na rozbesneného starčeka alebo starenku a je pokoj.
Milujem v mori slovanských jazykov slovenčinu. Nie preto, že sa hlásim k Slovákom, ale preto, že slovenčina vie tými najjemnejšími zvukmi nahuckať človeka, vrátiť sa k človečenstvu, k pokoju a zmieru. Spomínam si na mesiace po páde Dubčeka (daj mu Pán Boh večnú slávu), keď sme - podobne ako dnes - huckali mládež, aby šla na vandry, naučila sa po anglicky a vyčkala vonku krach boľševikov. Spomínam si, že istí priatelia židovského vierovyznania zdrhli pomedzi tanky do Švajčiarska a nechali doma - v Bratislave - na prechodný čas, syna - maturanta. Ja, ako dobrý Kresťan, som ho pozval k nášmu štedrovečernému stolu a on, ako slušný Žid, mi priniesol pod stromček vianočný dar. Zo žartu mi daroval učebnicu jidiš aj s podpísanými zošitmi, ktoré našiel v rodičovskom byte. Zasmial som sa darčeku a schoval ho medzi knihy. Písal sa rok 1968 a na Silvestra (pravdupovediac na Nový rok 1969 nadránom) sme sedeli v kuchyni traja, čo sme mali najväčšiu výdrž. Prednosta kliniky - chirurg, slovenský národný umelec - literárny vedec a ja - slovenský komediant. Reč prišla aj na Židov a tí dvaja sa sťažovali, ako so Slovákmi Židia vždy vybabrali. Povedal som si, že kamarátov v kuchyni vyskúšam. Bol som zvedavý, čo by povedali, keby som bol Žid. Začal som sa sťažovať na ťažké detstvo, keď ma rodičia nútili učiť sa jidiš a zašiel som z kuchyne do izby po darček od židovského chlapca, po učebnicu a zošity. Prednosta kliniky a národný umelec si pozreli “dôkazy“ a zosmutneli. Počul som ich z kúpeľne ako sa zhovárajú stíšeným hlasom: “Ty si dal dcéru za Žida?“...“Ja som nevedel, že je Žid?!“ “A prečo by bol taký populárny?“... Jedným slovom nahuckal som tých dvoch poctivých Slovákov sám na seba. Verte-či nie, na druhý deň toho bola plná Bratislava a podaktorí sa tvárili v mojej prítomnosti dosť znechutene...
Prečo to všetko spomínam? Pretože som opäť dostal na Nový rok 1993 darček - košický časopis DOMINO efekt a bolo mi pri jeho čítaní dobre. Každému, kto má rád pravdu, smelosť a otvorenosť, urobí čítanie tohto periodika dobre. Je tu pre nás, ktorí tu - ako vždy v dejinách - máme za úlohu udržovať pahrebu. Poslal som zopár čísel do Chicaga aj do Zürichu. Nech vedia, že žijeme a vieme sa navzájom huckať aj k pravde, dobru a k zdravému kšeftu! Lebo teraz ide hlavne o zdravý kšeft! Už či to nazývame “trhové hospodárstvo“, “kapitalizmus“ - alebo - ako by povedali starí Košičania “Pénz beszél - kutya ugat!“ (Peniaze hovoria - psy štekajú_ pozn. prekl.). Samozrejme, že podaktorí o mne začnú šíriť, že som Maďar, košický Maďar, alebo aspoň Maďarón. Tak ako som bol na Nový rok 1969 Žid. A ja urputne trvám na tom, že som slovenský živnostník. Milujem v mori slovenských obcí Košice, nie preto, že by som bol Košičanom niečo dlžný, ale preto, že nás huckajú správnym smerom: k živnostníkom, podnikateľom, peniazom. Slovo živnosť pochádza od slova "život" a o ten nám všetkým predsa ide! Končím dvoma pozdravmi, ktoré som vymyslel pre DOMINO efekt:
KARAVÁNA ŠTEKÁ, PSI IDÚ ĎALEJ! ŽIVNOSTNÍCI CELÉHO SVETA, SPOJTE SA!
S týmito heslami na zástave mám tú česť vstúpiť medzi prispievateľov Vášho huckavého časopisu.
Zdravé kšefty po celý týždeň!
No a teraz - sedem rokov pred koncom tisícročia sme opäť v tej situácii. Dopisujem si s istým Martinom, absolventom slovenskej vysokej školy, ktorý sa rozhodol naučiť sa po anglicky priamo v Chicagu. Nemá tam ani strýka, ani bratranca - robí v starobinci ošetrovateľa za poldruha dolára na hodinu, aby vyžil. Písal mi, že má ťažké nočné služby, starčekovia a starenky v chicagskom ústave sú bezvládni, upútaní na lôžko a bláznia sa za svoje doláre, hryzú a škriabu ošetrovateľov, vyčíňajú po nociach ako besní. Ošetrovateľský team tvoria šiesti Poliaci, štyria Filipínci a štyria Slováci. Minule v noci mu nejaká stará Mexičanka jačala čosi po španielsky a nevedela sa upokojiť. Martin sa rozkročil uprostred nemocničnej izby a precítene zarecitoval nahlas z Chalúpkovho MOR HO!: “Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia, ponad vysoké hory, ponad rovné polia. Preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu, sadli tam za pomedzím slovenského rodu. Duní Dunaj a luna za lunou...“ Mexičanka s Chalúpkom nerátala. Zostala prekvapená ticho sedieť, a už do rána dala ošetrovateľom pokoj. Filipínci a Poliaci boli nadšení! Od tej noci vždy nahuckajú Slováka Martina na rozbesneného starčeka alebo starenku a je pokoj.
Milujem v mori slovanských jazykov slovenčinu. Nie preto, že sa hlásim k Slovákom, ale preto, že slovenčina vie tými najjemnejšími zvukmi nahuckať človeka, vrátiť sa k človečenstvu, k pokoju a zmieru. Spomínam si na mesiace po páde Dubčeka (daj mu Pán Boh večnú slávu), keď sme - podobne ako dnes - huckali mládež, aby šla na vandry, naučila sa po anglicky a vyčkala vonku krach boľševikov. Spomínam si, že istí priatelia židovského vierovyznania zdrhli pomedzi tanky do Švajčiarska a nechali doma - v Bratislave - na prechodný čas, syna - maturanta. Ja, ako dobrý Kresťan, som ho pozval k nášmu štedrovečernému stolu a on, ako slušný Žid, mi priniesol pod stromček vianočný dar. Zo žartu mi daroval učebnicu jidiš aj s podpísanými zošitmi, ktoré našiel v rodičovskom byte. Zasmial som sa darčeku a schoval ho medzi knihy. Písal sa rok 1968 a na Silvestra (pravdupovediac na Nový rok 1969 nadránom) sme sedeli v kuchyni traja, čo sme mali najväčšiu výdrž. Prednosta kliniky - chirurg, slovenský národný umelec - literárny vedec a ja - slovenský komediant. Reč prišla aj na Židov a tí dvaja sa sťažovali, ako so Slovákmi Židia vždy vybabrali. Povedal som si, že kamarátov v kuchyni vyskúšam. Bol som zvedavý, čo by povedali, keby som bol Žid. Začal som sa sťažovať na ťažké detstvo, keď ma rodičia nútili učiť sa jidiš a zašiel som z kuchyne do izby po darček od židovského chlapca, po učebnicu a zošity. Prednosta kliniky a národný umelec si pozreli “dôkazy“ a zosmutneli. Počul som ich z kúpeľne ako sa zhovárajú stíšeným hlasom: “Ty si dal dcéru za Žida?“...“Ja som nevedel, že je Žid?!“ “A prečo by bol taký populárny?“... Jedným slovom nahuckal som tých dvoch poctivých Slovákov sám na seba. Verte-či nie, na druhý deň toho bola plná Bratislava a podaktorí sa tvárili v mojej prítomnosti dosť znechutene...
Prečo to všetko spomínam? Pretože som opäť dostal na Nový rok 1993 darček - košický časopis DOMINO efekt a bolo mi pri jeho čítaní dobre. Každému, kto má rád pravdu, smelosť a otvorenosť, urobí čítanie tohto periodika dobre. Je tu pre nás, ktorí tu - ako vždy v dejinách - máme za úlohu udržovať pahrebu. Poslal som zopár čísel do Chicaga aj do Zürichu. Nech vedia, že žijeme a vieme sa navzájom huckať aj k pravde, dobru a k zdravému kšeftu! Lebo teraz ide hlavne o zdravý kšeft! Už či to nazývame “trhové hospodárstvo“, “kapitalizmus“ - alebo - ako by povedali starí Košičania “Pénz beszél - kutya ugat!“ (Peniaze hovoria - psy štekajú_ pozn. prekl.). Samozrejme, že podaktorí o mne začnú šíriť, že som Maďar, košický Maďar, alebo aspoň Maďarón. Tak ako som bol na Nový rok 1969 Žid. A ja urputne trvám na tom, že som slovenský živnostník. Milujem v mori slovenských obcí Košice, nie preto, že by som bol Košičanom niečo dlžný, ale preto, že nás huckajú správnym smerom: k živnostníkom, podnikateľom, peniazom. Slovo živnosť pochádza od slova "život" a o ten nám všetkým predsa ide! Končím dvoma pozdravmi, ktoré som vymyslel pre DOMINO efekt:
KARAVÁNA ŠTEKÁ, PSI IDÚ ĎALEJ! ŽIVNOSTNÍCI CELÉHO SVETA, SPOJTE SA!
S týmito heslami na zástave mám tú česť vstúpiť medzi prispievateľov Vášho huckavého časopisu.
Zdravé kšefty po celý týždeň!
03.01.2006