Zbabelec?

Stredom aleje kráčal zamyslený muž
zabalený do teplého tmavého kabáta až po uši.
Bol ponorený do vlasmých myšlienok, takmer ani nevnímal okolie.
Niekoľko desiatok metrov pred ním kráčala žena. Až teraz si ju všimol.
Myšlienky, okamžite nabrali iný smer. Eeeh koľkokrát už túžil objať v náručí ženu...
Kedysi o nich sníval dennodenne. O všetkých.
Chcel byť ich hrdinom,milencom, ochrancom, zmyslom ich života.
Ale ako roky postupne plynuli,zisťoval že nemóže.
Z myšlienok ho zraz vyrušili tlmené výkriky pred ním.
Z kríkov vybehlo niekoľko zahalených tmavých postáv a obkolesili ženu.
Zostal strnulo stáť. Hlasno sa čohosi dožadovali, ale na tú ďialku dobre nepočul.
Podvedome však ostal v tieni kríka niekol'ko desiatok metrov od nich.
V tom však jeden z mužov vytrhol žene kabelku a nekompromisne ju
vysypal na zem. Druhý jej priložil ruku na ústa a tiahol spolu s ostatnými
niekam dozadu medzi kríky...
Muž za kríkom zvádzal svoj vnútorný boj už hádam po stý krát...
Zrazu,zrazu sa mu zdalo, že má ústa,ktoré nevedia kričať,
telo, ktoré sa nemóže hýbať. Tak strašne jej chcel pomôcť,
hrdinsky ju zachrániť alebo aspoň zavolať pomoc,
ale vlastne telo ho opať sklamalo.
Neschopný pohybu stál primrznutý za kríkom a dúfal, že si ho nikto z nich nevšimne.
Po niekoľkých minutách sa žena sama vytackala z kríkov
a pustila sa pomaly a unavene zbierať vysypané veci.
Zmierila sa s tým.Muž sa prihrbil pritahol si kabát na uši a potichu
odchádzal opačným smerom aj keď mal póvodne namierené inde.
Súcitil s ňou, ale teraz už tam ísť nechcel.
Možno, že by ho odohnala, aby ju
nevidel pre ňu tak v trápnej polohe a
možno že... Veď je to vlastne jej život,
čo ho po nej, jemu sa to stať nemóže...