Dokedy budeme hrať s vadnými kartami?

Nedá sa nič robiť - niektoré pod kožu zažraté "pravdy" budeme musieť odvolať. V tom je celá bieda našej doby. Štátni úradníci (väčšinou úradníčky) majú jednu z takých "právd" zažratú pod kožu. Ony si myslia, že my sme ich podriadení a ony - ako predstaviteľky Štátu - nám na pracovnom, daňovom; obecnom a ostatných úradoch majú vydať tlačivá, skontrolovať, či sú dobre vyplnené a určiť, kedy si máme prísť pre vybavenú vec. Omyl! Ony sú naše podriadené a my súkromníci, podnikatelia -"Ľudia, ktorí riskujú bankrot, aby dokázali životaschopnosť trhového hospodárstva, sme ich páni! Lenže - my, občania, máme zasa pod kožu zažratý pocit podriadenosti a poslušnosti voči štátnemu úradu. Keby som ja nepracoval a zo svojej práce neodvádzal Štátu dane, nemal by Štát z čoho platiť štátneho úradníka ... Je to logické a pravdivé. Lenže tu skoro pol storočia existoval Štát, ktorý nás balamutil o opaku! Sluhovia boli páni a páni boli sluhovia. Keď niekto začal podnikať a mal úspech, zavreli ho. Zničili ho. Pán zo strachu o život musel prijať hru. A zrazu majú sluha a pán zmeniť životnú filozofiu. Svetonázor. Podnikateľom zo Západu je dobre. Tam sa dvakrát poklonia, keď ste si prišli do banky vložiť peniaze! Tu vojdete do banky a úradníčka na vás skríkne (alebo aspoň prísne zvýši hlas): „Tam sa postavte! Tu je výdaj! Tam je príjem! Preukážte sa! Postavte sa do radu! ..!“ Cudzinec, ktorý vôbec nevie, čo je to strach zo štátneho úradníka, sa urazí a vycúva z banky najbližším východom. Takto prichádzame v poslednom čase o veľké peniaze a hlavne o dobrú vôľu cudzincov vložiť si do nášho peňažného ústavu súkromné peniaze. Podnikateľ, ktorý vojde po hodinách čakania do kancelárie Úradu práce, alebo Úradu dôchodkového zabezpečenia, presviedča úradníčku o svojich dobrých úmysloch, o daniach, ktoré je ochotný platiť, keď mu Štát umožni podnikať a úradníčka mu blahosklonne vydá povolenie. Najčastejšie až po niekoľkých týždňoch nezmyselného behania po ďalších úradoch s ďalšími tlačivami. A pritom tá úradníčka je závislá na súkromníkovi! Z jeho dane bude dostávať plat ..." Vy ste už stretli u nás úradníčku, na ktorej by bol o vidieť, že je vám za to všetko vďačná? Ja zatiaľ nie. Vo väčšine prípadov sa k vám "súdružky" správajú ako k potencionálnemu zlodejovi, ktorý to so Štátom nemysli dobre ... Nečudujem sa im. Narodili sa, žili a boli vycvičené ako štátne úradníčky v bývalom režime. A ten bol na, zlodejine založený. Existovala taká tichá dohoda: štát okrádal občana a občan štát. Bol to bludný kruh plánovaného hospodárstva - "kruhový objazd" - z ktorého nebol únik. Štát trval na tom, aby mohol občana okrádať a občan súhlasil, pretože veselo mohol okrádať štát. Ale teraz sme sa dostali von "z kruhového objazdu" a malo by to byť opačne: štát by mal umožniť občanovi, aby sa nápadito dostával k bohatstvu a občan by mal z toho svojho súkromného bohatstva živiť štátny aparát. Nikto, nikoho by nemal okrádať. Štát bude dávať pozor, aby od "boháčov" dostal svoje dane, a "boháči" budú dávať pozor, aby dali štátu len toľko, koľko mu - podľa zákona patri! Lenže – štát ešte nemá presné pravidlá hry pre svojich občanova občania ešte nie sú "boháči". Povedzme si celú holú pravdu: zatiaľ ide o nervóznu hru dvoch nováčikov v hazardnej kartovej hre s úplne čerstvo rozbaleným balíčkom nových kariet. Lenže nový balíček kariet je chybný! Chýbajú v ňom karty...! Tak sa stále otvárajú nové chybné