Jarné zvyklosti
V najstarších európskych kultúrach sa začiatok nového ročného cyklu spájal s príchodom jari. V minulosti bolo začiatkom nového roku obdobie Veľkej noci, čo vyplývalo z hospodárskych faktorov, až v neskoršom období sa oslava novoročia posunula na zimný čas. Sviatky prvého jarného mesačného splnu boli oddávna vítané zvláštnymi slávnosťami. Boli v úzkej spojitosti so začatím poľných prác ako je sejba, sadenie a prvý výhon dobytka na pašu.
Po dobu šiestich týždňov od popolcovej stredy, kedy sa končili zábavy a s nimi spojené hodovanie, zakáľačky, konzumovanie klobások, koláčov, popíjanie hriatej so slaninkou, až do Veľkej noci udržiaval prísny pôst. Popolcovou stredou sa začína pôst trvajúci štyridsať dní, na pamiatku štyridsať dní a nocí, počas ktorých sa Ježiš Kristus postil a modlil. Popolcová streda nesie názov preto, lebo v tento deň si kresťania pripomínajú relatívnosť života, cirkev napomína veriacich k striedmosti a k pokore, svätí popol a posýpa ním hlavy veriacich so slovami: "Pamätaj človeče, že prach si a na prach sa obrátiš". Škaredou preto, lebo voľakedy si kresťania v tento deň na znamenie poníženia a kajúcnosti odložili krajšie šaty a odeli sa do škaredých, chatrných odevov. Po popolcovej strede v pôste je šesť nedieľ. Potom týždeň pred Veľkou nocou sa nazýva svätý alebo veľký.
V Európe bol starodávny ľudový zvyk "Vynášanie Smrtky" symbolom obradu, ktorým sa každoročne na jar zabíjal duch rastlinstva, aby sa mohol vrátiť na svet v plnej sile mladosti. Bol pri vynášaní a následne pri pálení figuríny Smrti sprevádzaný prejavmi radosti, ale aj strachu a hrôzy, z nej, ktoré dávali najavo tí, ktorí figurínu niesli. Figurína predstavovala vo všeobecnosti všetko zlo nahromadené zo starého roku, ktoré ľudí v uplynulom roku postihlo. U starých Slovanov sa nový rok začínal na jar a tak obrad " vynášania Smrtky", bol najrozšírenejším zvykom vyháňania nahromadeného zla starého roku, prv než sa vstúpi do nového. Vynášanie Smrti alebo Moreny, bohyne Smrti, sa konal v období štvrtej pôstnej nedele, pred Veľkou nocou. Kedysi túto figurínu zo slamy predstavujúcu starú ženu, ktorej tiež hovorili "Muriena", zhotovovali v dome, kde naposledy došlo k úmrtiu. Niekde však súperili, v ktorom dome sa má figurína vyrobiť, lebo ten dom bude vraj ochránený od smrti a chorôb. Figurínu niesli na tyči, spievajúc, až za dedinu, kde ju zapálili a hodili do vody. Cieľom tohto obradu bolo zaistiť mladým ženám plodnosť, očistiť obec a ochrániť jej obyvateľov na celý rok pred epidémiami a inými pohromami, urýchliť odchod samotnej zimy.
V Liptove sa tiež Smrtnej nedeli, kedy sa konal obrad vynášania Moreny, hovorilo šúľková, pretože sa na obed varili dlhé zemiakové šúľky, rituál, ktorým sa zabezpečovala úroda obila s dlhými a plnými klasmi. Šúľky sa posypávali makom alebo bryndzou (v Sliačoch), v hornom Liptove, v Liptovskej Kokave konzumovali šúľky s praženicou.
Čistenie studničiek
V starých predstavách o svete sa vnímala studňa i prameň ako cesta do podsvetia, k vodám hlbín, kde sa skrývajú tajomné sily. Viera v liečivú silu vody vyvierajúcu z hlbín zeme pochádza pravdepodobne už z prehistorických kultov uctievajúcich pramene. Na tieto tradície sa naviazalo kresťanstvo, v ranokresťanskom znázornení raja sú štyri pramene, z ktorých vyvierajú štyri rieky, životodarnej vody. K vodám, (voda, ktorá je symbolom krstu a je tiež spájaná s ranou na boku Ježiša Krista), vznikali púte, i na miesta, ktoré spájali s Pannou Máriou, kde podľa legiend voda prinášala zázračné uzdravenie najmä očných chorôb, lebo zrkadlo vodnej hladiny predstavuje oči, ktoré sú zrkadlom duše.
Zvyk hádzať do studničiek mince je pravdepodobne symbolom obetí vodným božstvám, ktorým sa pripisovala schopnosť plniť želania.
Jarné čistenie zdrojov vody, najmä povrchových prameňov bolo na Slovensku povinnosťou mládencov, ktorí čistili studničky v regionálnych ustálených tradičných termínoch, na juhozápadnom Slovensku museli vyčistiť studničky do Veľkej noci, inde do Turíc, najneskôr do Jána. Za vykonanú prácu boli pohostení obyvateľmi obce. Popri praktickom význame bolo čistenie studničiek a prameňov prejavom úcty, pohanským pozostatkom obetovania studničkám, ktoré zakazoval už uhorský kráľ Ladislav I. v 11. storočí. Na celom Slovensku bola rozšírená predstava, že kto vyčistí na jar niekoľko studničiek v chotári, bude celý rok zdravý, nebude trpieť bolesťami hlavy, budú mu odpustené hriechy, obci zabezpečí dostatok vlahy. (Vraj, studnička, ktorú vyčistí vdova, nikdy nevyschne, tak ako nevyschnú jej oči od sĺz). O veľkom význame studne, teda zdroja vody a prežitia, hovorí i ľudová slovesnosť, ktorá prirovnáva studňu k dobrému priateľstvu: „Dobrá studňa v suchu vodu dáva, dobrý priateľ v núdzi sa poznáva“.
V Európe bol starodávny ľudový zvyk "Vynášanie Smrtky" symbolom obradu, ktorým sa každoročne na jar zabíjal duch rastlinstva, aby sa mohol vrátiť na svet v plnej sile mladosti. Bol pri vynášaní a následne pri pálení figuríny Smrti sprevádzaný prejavmi radosti, ale aj strachu a hrôzy, z nej, ktoré dávali najavo tí, ktorí figurínu niesli. Figurína predstavovala vo všeobecnosti všetko zlo nahromadené zo starého roku, ktoré ľudí v uplynulom roku postihlo. U starých Slovanov sa nový rok začínal na jar a tak obrad " vynášania Smrtky", bol najrozšírenejším zvykom vyháňania nahromadeného zla starého roku, prv než sa vstúpi do nového. Vynášanie Smrti alebo Moreny, bohyne Smrti, sa konal v období štvrtej pôstnej nedele, pred Veľkou nocou. Kedysi túto figurínu zo slamy predstavujúcu starú ženu, ktorej tiež hovorili "Muriena", zhotovovali v dome, kde naposledy došlo k úmrtiu. Niekde však súperili, v ktorom dome sa má figurína vyrobiť, lebo ten dom bude vraj ochránený od smrti a chorôb. Figurínu niesli na tyči, spievajúc, až za dedinu, kde ju zapálili a hodili do vody. Cieľom tohto obradu bolo zaistiť mladým ženám plodnosť, očistiť obec a ochrániť jej obyvateľov na celý rok pred epidémiami a inými pohromami, urýchliť odchod samotnej zimy.
V Liptove sa tiež Smrtnej nedeli, kedy sa konal obrad vynášania Moreny, hovorilo šúľková, pretože sa na obed varili dlhé zemiakové šúľky, rituál, ktorým sa zabezpečovala úroda obila s dlhými a plnými klasmi. Šúľky sa posypávali makom alebo bryndzou (v Sliačoch), v hornom Liptove, v Liptovskej Kokave konzumovali šúľky s praženicou.
Čistenie studničiek
V starých predstavách o svete sa vnímala studňa i prameň ako cesta do podsvetia, k vodám hlbín, kde sa skrývajú tajomné sily. Viera v liečivú silu vody vyvierajúcu z hlbín zeme pochádza pravdepodobne už z prehistorických kultov uctievajúcich pramene. Na tieto tradície sa naviazalo kresťanstvo, v ranokresťanskom znázornení raja sú štyri pramene, z ktorých vyvierajú štyri rieky, životodarnej vody. K vodám, (voda, ktorá je symbolom krstu a je tiež spájaná s ranou na boku Ježiša Krista), vznikali púte, i na miesta, ktoré spájali s Pannou Máriou, kde podľa legiend voda prinášala zázračné uzdravenie najmä očných chorôb, lebo zrkadlo vodnej hladiny predstavuje oči, ktoré sú zrkadlom duše.
Zvyk hádzať do studničiek mince je pravdepodobne symbolom obetí vodným božstvám, ktorým sa pripisovala schopnosť plniť želania.
Jarné čistenie zdrojov vody, najmä povrchových prameňov bolo na Slovensku povinnosťou mládencov, ktorí čistili studničky v regionálnych ustálených tradičných termínoch, na juhozápadnom Slovensku museli vyčistiť studničky do Veľkej noci, inde do Turíc, najneskôr do Jána. Za vykonanú prácu boli pohostení obyvateľmi obce. Popri praktickom význame bolo čistenie studničiek a prameňov prejavom úcty, pohanským pozostatkom obetovania studničkám, ktoré zakazoval už uhorský kráľ Ladislav I. v 11. storočí. Na celom Slovensku bola rozšírená predstava, že kto vyčistí na jar niekoľko studničiek v chotári, bude celý rok zdravý, nebude trpieť bolesťami hlavy, budú mu odpustené hriechy, obci zabezpečí dostatok vlahy. (Vraj, studnička, ktorú vyčistí vdova, nikdy nevyschne, tak ako nevyschnú jej oči od sĺz). O veľkom význame studne, teda zdroja vody a prežitia, hovorí i ľudová slovesnosť, ktorá prirovnáva studňu k dobrému priateľstvu: „Dobrá studňa v suchu vodu dáva, dobrý priateľ v núdzi sa poznáva“.
13.04.2006